4.kapča

11. ledna 2013 v 0:17 | Dee |  HP: Angie
Štvrtá kapitola - Tisícročný parťák, alebo skúste zaradiť anjela do fakulty

Na druhý deň, keď som bola s Harrym osamote v izbe, sa ma Harry začal vypytovať veci na hierarchiu anjelov. Nemohla som mu to povedať, je len málo vecí, o ktorých môžem so smrteľníkom rozprávať.
"Všimol som si, že pri tebe sú ľudia akýsi iní. Najprv Dursleyovci, keď nás napadli dementori, ... dementori! Ako si ich zničila?"
"Potom sa k tomu dostaneme, pokračuj."
"Potom Dudley, ktorého napadli a ja si matne spomínam na ten príval energie, ktorá ma dostala z toho šoku po tvojom odhalení. Potom Moody. Myslel som si, že ťa minimálne päťkrát prekľaje, naleje do tvojho hrdla veritaserum a všetko sa ťa opýta."
"Moodymu som dala extra dávku," zašomrala som. Uzemnil ma pohľadom. "Och, prepáč, pokračuj."
"Kreacher - hovorila si mi že jemu si sa mohla ukázať, ale aj tak -, pani Weasleyová, ktorá na nás už vôbec nekričí, Sirius, ktorý sa radostne usmieva aj po toľkom čase v Azkabane a v poslednom rade Tonksová a Lupin."
"Tak, ja to vezmem od konca. Tonksovej a Lupinovi som nič nespravila. Sú len šťastní, že obidvaja našli lásku," povedala som.
"Vážne, koho?"
"Ty si truľo, Harry. Lupin Tonksovú, Tonksová Lupina, len si to ešte nepriznali. Ďalej, Sirius žiari, pretože mi Kreacher viac nepripomína jeho matku. Kreachera som ti už vysvetlila. Ani pani Weasleyovej som nič neurobila. Aspoň nie úmyselne. Vieš, bytosti ako ja zo seba vysielajú príval pozitívnej energie, nádej, šťastie. Pani Weasleyová je asi citlivejšia na takéto veci, preto zaregistrovala moje podvedomé... hm..." hľadala som správne slovo, "nálety šťastia," zasmiala som sa.
"A čo Moody?"
"Ten je asi taký citlivý, ako táto stolička," ukázala som. "Musela som mu poslať štyrikrát viac energie. Než tebe alebo Dursleyovcom."
"A čím si zničila dementorov?"
"To, čo vysielam je pozitívna energia. Je taká čistá, ako nebo. Každému z tu prítomných, ktorých som touto energiou obdarovala sa cítil lepšie. To preto, lebo máte dušu. Vašu dušu to rozohreje. Počul si niekedy o dementorovi, ktorý má čistú a nepošpinenú dušu? Samozrejme, že nie. Preto ho táto istá energia, ktorou vás ja tak rozmaznávam, zničila. Voldemort má takú zničenú a popraskanú dušu, že by mu táto energia spôsobovala muky."
Harry sa zamyslel. "Keď sme sa už dostali k Voldemortovi, máš naňho nejaký plán?"
"Môj jediný plán je zatiaľ..." odmlčala som sa.
"No?"
"Že ťa budem udržiavať pri živote a ty ho nejako zabiješ."
"Preboha, už zasa," vzdychol si Harry. "To preto mi zoslali teba?"
"Asi áno. Myslím, že to máš byť ty."
"Ale čo mám ja, čo nemá Voldemort?" spýtal sa zúfalo.
"Poviem ti," povedala som chytro. Stálo ma veľa úsilia udržať si vážnu tvár pri tom, čo som sa mu chystala povedať.
"Čo?"
"Nos," povedala som a obidvaja sme sa rozosmiali.
Keď sme sa prestali smiať, Harry nasadil vážnu tvár. "Kde sú ostatní?" spýtal sa.
"Fred s Georgom vyrábajú ďalšie ich somariny a myslím, že Hermiona je niekde s Ginny," povedala som. Všimla som si, že pri slove Ginny nasadil Harry neprítomný výraz a zamilovane hľadel do diaľky poza moje rameno. V mysli ju opisoval ako kráľovnú anjelov a ďalšie hovadinky.
"Hej!" ohradila som sa a naoko som sa urazila.
"Prepáč, ešte som si na to nezvykol, no, že..." povedal sa zadíval sa do zeme.
"To je v poriadku, ja som si už zvykla," zasmiala som sa. Harry sa nervózne zasmial a potom sa zasa stratil v oblakoch a hľadel cez okno. Usmiala som sa naňho a spriadala plány, ako tých dvoch hanblivcov dať dohromady.
*****
O dva dni sme si šli nakúpiť všetko potrebné do Šikmej a pokúpili sme si všetko možné. Knihy, habity, ja prútik. Potom sme sa poponáhľali na nástupište 9 a ¾.
Cesta netrvala dlho, no museli sme viackrát čeliť tomu, že o Harrym písali, že ja zaujatý idiot, ktorý si rád namýšľa a chce byť stredom pozornosti.
Potom sme prišli na kočoch do Rokfortu a ja som čakala na zaraďovanie. Predo mnou prišlo asi... neviem koľko prvákov, kým som prišla na rad ja.
Ale, ale koho to tu máme? Pätnásťročná? Čudoval sa klobúk.
Presne tak, mám pätnásť rokov.
Ale kam ťa mám zaradiť? Hodíš sa mi do každej fakulty rovnako, anjelik.
A čo keby som ti s výberom trochu pomohla?
Čuš, ja nepotrebujem poradiť, no dobre, potrebujem. Ale si veľmi zvláštna, nejakým čudným spôsobom si rozumieme my dvaja, však? A ja mám takú potrebu niekomu sa vyrozprávať. No nebudem svoje myšlienky vykecávať jedenásťročným, však?
Zasmiala som sa nahlas a pomyslela som si: Na to už je neskoro. Zaraďuješ detičky už koľko? Tisíc rokov?
Asi tak, smutne poznamenal klobúk.
Nevyzeráš na tisíc, pomyslela som si.
Naozaj?
Nie, iba na päťsto, pomyslela som si a teraz sme sa s klobúkom zasmiali obaja.
Budem to brať ako kompliment, povedal, ty tiež nevyzeráš ako človek, ale ako anjel!
Bingo, eh... ako sa vlastne voláš?
Preboha! Ja nemám meno! Zhrozil sa klobúk. Nahlas zhíkol a ja som sa zasmiala. Nahlas.
A čo keby som ťa volala Klobúk?
Tak dobre, aj to je lepšie, ako nič.
Budem to brať ako kompliment, vrátila som mu. Brala som to ako kompliment, tú pochvalu na jeho meno. Snažila som sa.
Teraz sa zachechtal nahlas iba klobúk a ja som sa na stoličke uškŕňala. Všetci sa na mňa pozerali ako na blázna.
Máme divákov, pripomenula som mu.
Aha, no dobre. Zaraďovanie... kam by som ťa dal? Do Slizolinu?
Čuš, ty stará čapica, nahlas vykríkni CHRABROMIL, zaraď ma k Harrymu, aby som si mohla robiť svoju prácu, povedala som mu podráždene.
Len si z teba uťahujem, zasmial sa znova nahlas.
Ja som nahlas povedala: "Ha-ha-ha," nudným tónom a v mysli som dodala: To bolo také smiešne, až som sa zabudla zasmiať.
Tak dobre, "CHRABROMIL!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 11. ledna 2013 v 15:36 | Reagovat

Moc hezká kapitola.. Už se těším na další :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama