SDB Prolog

30. května 2012 v 16:37 | dee |  TW: Skok do budúcnosti
Prológ
Londýn, 1692
Znova sa mi sníval sen. Tentoraz som sledovala školu v roku 2011. Je tam toho toľko...
Nie sú tam žiadne obmedzenia, sú tam len samé veci od výmyslu sveta. Nikdy by ma nenapadlo, že budem toľko túžiť po mobile, či počítači. Páčil sa mi aj štýl obliekania.
My, obyčajní poddaní, sme mali niekoľko potrhaných šiat, ktoré zdobili plátky, kráľovná sa obliekala nanajvýš nepohodlne. Lenže v tomto období sme nemohli nosiť nohavice ako chlapi. V tomto období sme boli považované za špiny.
Už som raz chcela povedať mame, aby mi so sestrami pomohli vytvoriť portál, no bolo by to odo mňa príliš sebecké.
"Matka, môžem ísť von, prosím vás?" spýtala som sa rečou, ktorá mi bola už dva roky zastaraná a predsa sa dnes používala.
"Áno, Bella, len choď k doktorovi Cullenovi a navštív Júliu."
"Dobre. Prajem vám pekný deň," povedala som a otočila som sa na odchod. Júlia je prostredná sestra a má sedemnásť. Ja mám šestnásť a Mária je najstaršia. Má osemnásť. Tak sa rozdelila aj moc, ktorú sme zdedili po prababke.
Moja babka mala štyri sestry. Dostala pätinu z prababkinej moci. Jej sestry zomreli, a tak je moc menšia. Oveľa menšia. Mama bola jediná žena. Dostala z moci polovicu, pretože babka chcela čarovať aj po jej narodení. Moja mama si nechala štvrtinu svojej moci. Moc, ktorá sa rozdelila, nám nebola rozdelená rovnomerne. Mária dostala najväčší podiel, ktorý je silnejší než podiel mojej mamy, Júlia menší a mne ostal zvyšok.
Mama vravela, že ak zomrie, zvyšná štvrtina moci sa nám rovnomerne rozdelí. Tak to funguje s čarovaním.
Už som bola pred domom doktora Cullena. Cullenovci boli upíri. Okrem mňa to nikto nevedel. Ani sestra, ani mama, ani nikto iný. Dokonca ani Cullenovci pravdepodobne nevedeli, že to viem, pretože sa predo mnou správali ako ľudia.
Zaklopala som na dvere a čakala pokým mi niekto neotvorí.
"Ahoj, Bells. Prišla si za Júliou?" spýtal sa ma Carlisle. Vždy som si myslela, že upíri sú len vraždiace monštrá, až kým som nestretla túto podarenú rodinku.
"Dobrý deň. Áno, prišla som za Júliou a za Alice," pousmiala som sa. Som kamarátka s upírmi. Skvelé, čo?
Pozval ma dnu.
"Bella!" vykríkla Alice a ťahala ma do jej izby.
"Ahoj, Alice. Počula si o včerajšku? Už aj sestry Craisové upálili," povedala som smutne. Margu a Hanku som mala rada a zaručene neboli čarodejnice.
"Je to strašné."
"Bojím sa."
"Prečo sa bojíš?" spýtala sa. Pretože som čarodejnica, sakra!
"Pretože na základe obvinenia sú schopní upáliť nevinných." Nie žeby som bola vinná, ale nie som človek.
"Aha. Viem, je to dosť hlúpe. Čarodejnice už vidia v každej duši."
"Len dúfam, že už neupália nikoho. Nerada by som prišla o život," pošepkala som. O svoj život som sa vážne bála. Nebola som pripravená zomrieť.
Vtom niekto zaklopal na dvere.
"Vydajte nám tie dve čarodejnice! Vydajte nám upírov!" ozvalo sa.
"Dopekla! Prečo sa nemôžu mýliť aj teraz?" zašomrala som.
Dav vyrazil dvere a my sme sa pred horiacimi fakľami dali na útek. Na vlastné oči som videla, ako Júliu zabili. Z jej tela vyšla strieborná energia a rozdelila sa na dve časti - medzi mňa a Máriu. Dav sa stále približoval. Cullenovci unikli svojou upírskou rýchlosťou a našťastie sa zachránili aspoň oni.
"Mama, Mária, vytvorme portál!" zakričala som. Mama prikývla a zdvihla ruky. Ja a Mára sme to zopakovali.
Počas behu sme mysleli a zaklínadlo.
Nech podarí sa uniknúť,
sily svetla pomôžu,
musíme im prikázať,
portál vytvoria!
Nespútaný ako vietor,
divoký ako oheň,
čistý ako voda,
oddaný ako zem!
Do budúcnosti nás prenes
ešte dnes!
Myslela som na moju vysnívanú dobu. Na nohavice, mobily a iné veci. Myslela som na lietadlá, na novú dobu, dobu bez strachu. Myslela som na budúcnosť.
Pred nami sa otvoril vír. Bol to portál do budúcnosti, do novej doby.. Otvoril sa rovno predo mnou a ja som rýchlo skočila na poslednú chvíľu. Posledný obraz bol, ako dav dostal Máriu a moju mamu. Ja som sa stihla zachrániť.
Dopadla som tvrdo. Na betón. Portál sa ešte nezatvoril, pretože vyšla veľká strieborná guľa energie. Vedela som, čo to je. Mamina a Máriina moc. Dotkli sa mojich rúk a ja som cítila novú silu. Hneď ju vyskúšam.
Zatvorila som oči a sústredila som sa na svoje nové oblečenie. Modré džínsy a červené tričko s krátkym rukávom. Na nohách tenisky.
Otvorila som oči. Paráda. Som vážne silná. V rifliach som našla mobil. Dvanásteho júna 2011. Podarilo sa. Stála som pred tabuľou, ktorá hlásala názov mesta. Dostala som sa do mesta, ktoré sa volalo Forks. Od toho okamihu som nová Bella Swanová. Chvíľa, na ktorú som čakala dva roky, prišla a môj sen sa vyplnil...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama