16.kapitola

24. května 2012 v 21:00 | Dee |  Element

Sedemnásť - Tri mesiace

Tie tri mesiace obehli ako voda. Bolo to moje najkrajšie obdobie v živote. Nikdy sa mi ani nesnívalo o toľkom šťastí. Teraz sedím na lavičke pri rieke a plačem. Bude mi chýbať rodina. Áno, protivná Jenny a jej rodičia. Aj moja mama, s ktorou sa nestretnem na druhej strane. Budem smútiť za všetkými spolužiakmi, kamarátmi a známymi. No najviac mi bude chýbať Sam. Práve teraz tu je pri mne a drží ma za ruku. A ja sa oňho opieram. Využila som minútku na spomínanie...

Prvý mesiac

Decká nemohli uveriť keď sme ráno vkročili do triedy a držali sa za ruky. Becca, Christine, Alexa, Alice a dokonca aj Amy, Maddie, Kristin a Sue pukali závisťou. Naopak, James, Brian, Zach a Mason iba hvízdli a potľapkali Sama po pleci. Naši spolužiaci boli zvyknutí na to, že do seba neustále rýpeme, smejeme sa, pomáhame si ale na takú vzájomnú náklonnosť si nemohli zvyknúť. Trochu sme ich potrápili a hneď po pár minútach sme si obtreli pery. A hlavne sme sa snažili nemyslieť na to, že o tri mesiace by som mala zomrieť. Asi po týždni sa so mnou začali baviť Bárbiny, teda Becca, Alexa, Alice a Christine ako sme ich dávno dávno volali so Sue. Dokonca sa ku mne správali kamarátsky.

"Počuj, ty ako dlho chodíš so Samom?" spýtala sa Becca.

"Od včera." Usmiala som sa. "Včera som dostala rozum."

"No tak to máš pravdu. Ale hneď sa bozkávať? A my sme si mysleli, že vieme baliť chalanov a ty si panna." Zasmiala sa Alice. Chce to vedieť? Nech.

"Však si myslíte dobre. Lenže okolnosti sa zmenili." Povedala som.

"Čo? Veď vy sa k sebe správate ako keby ste sa poznali od škôlky a chodili ste spolu už vyše dvoch rokov." Čudovala sa Becca.

"Takže to ešte nebolo." Konštatovala Alexa.

"Preboha, veď ešte len včera sme spolu začali chodiť." Vysvetľovala som.

"Takže sme sa v podstate nemýlili." Zapojila sa do debaty Christine.

So Samom sme každý víkend niekde chodili. Raz to bolo kino, inokedy sme sa len tak prechádzali. Vždy mi ukradol niekoľko bozkov a potom sme boli obidaja spokojní. Len deväť mesiacov sme stratili "mapovaním terénu". Ale ja som vďačná za to, že s ním môžem byť hoci aj tak krátko.

Na druhý týždeň sa so mnou začali baviť aj Amy, Maddie a Kristin. Boh vie aké kamarátske neboli ale aspoň ma neprepichovali pohľadom.

"Takže ty a Sam?" okato sa ma spýtala Amy.

"Zaujíma ťa to?" odsekla som. Ani ja som nebola príjemná ale na ňu som nemala náladu.

"Sorry. Len som chcela aby bolo všetko tak ako predtým."

"Nehovor." Ironicky som zatiahla slovo. Amy len sklopila hlavu a čakala. Vyčkávala, čo poviem.

"Sorry, viem, že som protivná, no nič na tom nechcem meniť. To, že som pre teba mŕtva neznamená, že nesmieš smútiť!" prakticky som na ňu zavrčala.

"Ja sa len chcem rozísť v dobrom. Na budúci týždeň pôjdem na operáciu a je to veľké riziko. Viac-manej počítam s tým, že sa nezobudím."

"Och, prepáč." Vysúkala som zo seba

"Nie, ta mi prepáč ako som sa k tebe správala po celý ten čas." Takže bolo odpustené. Možno by to malo napadnúť aj mňa aby som sa s Maddie, Sue a Kristin udobrila. Veď koniec koncov o dva a pol mesiaca už tu nebudem.

"Cassie? Mohla by si odpustiť aj mne?" slabým hláskom sa spýtala Maddie.

"Prečo nie? Sue, prepáč mi."

"Čo? Ja ti mám prepáčiť? Vedela si veľmi dobre ako sa mi Sam páči! Vraj s ním nič nemáš! Citovo si ma vydierala! Viem že to bolo dávno, no aj tak." Rozohnila sa Sue.

"Ako chceš, ale uvedom si, že ani ty nie si neviniatko. Behom prázdnin si ma vymenila sa Kristin a ja som mala ostať sama. A možno na to nevyzerám ale v poslednom čase som citovo labilná, čo je v mojom prípade pochopiteľné, keďže som prežila, čo som prežila! Takže raz ráno, keď vstaneš a ja nebudem v škole ale bude po mne pátrať polícia, tak sa netvár, že s tým nič nemáš." Nekričala som na ňu, len v mojom hlase bolo cítiť napätie a pulzovala v ňom moc. Krátko na to zahlásil školský rozhlas, že sa neďaleko Chicaga vytvorila obrovská búrka a nemáme čas vypadnúť. Takže tu budeme uväznení. Sakra!

"Mala by si sa krotiť." Zašepkal Sam. Vo chvíli mi doplo, že to môj hnev vyvolal takú silnú búrku.

"Pokúsim sa. A keď nie, tak tú vodu jednoducho odparím ešte predtým, než začne pršať." Povedala som mu. Len som si neuvedomila, že nahlas.

"Čo? O čom to trepeš? Vypariť dážď?" vypúlila na mňa oči Sue, "Tebe šibe? Veď vieš, že to nie je možné. Toto nemôže nikto!" ziapala na celú triedu. A sakra! Čo si vybrať? Zostať v škole neodhalená či ísť domov odhalená?

"Uch, prepáč? Hovorila som niečo?" zmätene som sa pozrela na ňu. Teda dúfam, že to vyzeralo zmätene. Dúfam, že moje malé divadielko neprekukla.

"Hej, kecala si o tom, že vyparíš dážď!"

"Nie, jasne si to pamätám. Posledné, čo som povedala bolo to, ako som na teba... zareagovala. Mala by si zájsť za doktorom. Ty si pamätáš, Sam, že by som niečo hovorila?"

"Nie. Buď som hluchý alebo zabúdam. No možno Sue niečo počula." Hral to so mnou. Diki, aspoň, že ma podržíš, pomyslela som si.

"Och, aha, sorry." Zamrmlala a celá červená odišla preč. Medzitým vinku už lialo ako šialené a bolo by veľmi nápadné, keby to odrazu zmizlo... Dopekla!

"Milí... ľúto... prespať v škole." Z rozbitého rádia som spoznala len niektoré slová ale stačilo mi na to aby som pochopila, že dnes večer nikam nepôjdem.

*****

"Bože. Ostať tu? Je predom jasné, že sa nevyčasí. Alebo by sa vyčasiť nemalo. Trčíme tu už od skončenia trestu! Sakra!" posťažovala som sa Samovi. Trčíme tu preto, lebo sme celá trieda ostali do piatej po škole. Znova nám prepínalo a na riaditeľa sme vyliali studenú vodu. A ja som ju ešte trochu schladila, takže mu bolo sakra zima. A celé som to len zhoršila. A pätnásť minút pred vypršaním začala búrka. A teraz je pol siedmej a učiteľka a riaditeľ tu trčia s nami. Vonku je taká búrka, že keby som nevedela, že sme vo vnútrozemí, tak by som si myslela, že vonku je hurikán.

"Skús to vyčasenie urýchliť." Šepol Sam.

"Vieš, že to nejde. Odhalila by som sa." Šepla som ja. Nežne ma pobozkal. Obaja sme sťažka dýchali.

"No skvelé. A dnes sme sa mali ísť prejsť." Zašomrala som.

"Poďme sa prejsť tu. Po škole." Navrhol. Ja som zdvihla obočie.

"Prečo nie?" uškrnula som sa. Aj Sam sa uškrnul.

"Niečo by som sa chcela spýtať." Začala som ostýchavo.

"Pýtaj sa. Odpoviem ti." Zvážnel.

"Ja len... no..." zmĺkla som. Do mojich líc sa nahrnula krv a ja som sa začala červenať.

"Neboj sa. Nebudem sa smiať." Frajersky sa usmial.

"Tak dobre. Zaujíma ma len... len... ako dlho... m-ma máš rád?" zakoktala som.

"Uf... asi tak od pätnástich? To sú dva roky."

"Vážne? Ja som ťa nepoznala."

"Ani ja. Len sa mi s tebou snívalo. Pochopil som, čo sa deje. Nevedel som, že naozaj existuješ. A potom... keď v televízii nabehli tvoje fotky... Bola len zhoda náhod, že som sa sem prisťahoval. A keď som ťa uvidel v triede, tak už vieš dôvod, prečo som sa usmial."

"Hej. Aj dôvod, prečo si ma strápnil." Pripomenula som. "No nebozkávaš až tak katastrofálne." Odľahčila som situáciu. Myslela som, že sa zasmeje, no namiesto toho ma vzal do náruče a pomaly a vášnivo ma bozkával. Telom mi prebehol elektrický šok. No potom si niekto nahlas zakašľal.

"Hmmm..." otočili sme sa, no vždy som bola v Samovom náručí. Mason vyzeral, že už-už vybuchne do hurónskeho smiechu.

"To čo ste preboha robili?" spýtal sa s úsmevom na tvári.

"Keď to potrebuješ ku šťastiu, tak ti to ešte raz predvedieme." Zasmiala som sa a Sam sa pučil. Mason len obledol, čosi zašomral a utiekol.

"Teraz som zvedavý ja. Všimol som si, že si od začiatku roka nemala blízko ani k jednému chlapcovi."

"To nie je otázka. A ak ťa to zaujíma, tak ty si môj prvý." Odvetila som. Videla som na tvári, že je zmätený.

"My sme spolu ešte nespali." Zašepkal.

"Ty... haha.. si .. haha.. ty si.. hahaha sa ma pýtal.... hhh... či som... či som s niekým spala hahaha..." dusila som sa, "ja som ešte nikoho nemala..." dusila som svoj chichot v sebe. Pokúšala som sa o to.

"Aha... hahah haha.." teraz sa Sam rozosmial na celé kolo z tohto nedorozumenia.

Potom som začala presúvať dážď aj vodu v oblakoch ďalej na sever. Do pol hodiny sme mohli ísť preč aj keď ešte pršalo.

Druhý mesiac

So Samom sme k sebe mali vždy bližšie a bližšie. Všimol si to každý. Niekedy na konci apríla sa ma Becca začala vypytovať či sa TO nestalo. Ja som sa prichytávala keď som mu ruky vsunula pod tričko a Sam mne. No vždy sa stihol spamätať včas. A škola? No, udobrila som sa so Sue, takže už nie sme nepriateľky.

"Cassie, odpustíš mi?" prepadla ma raz v škole Sue.

"No Sue? Čo taká zmena?"

"Je mi zo mňa nanič." Priznala.

"V pohode." Odvetila som. No stále som sa viac bavila s Beccou než so Sue. No to boli nepatrné zrnká prachu. Najviac času som trávila so Samom...

A čas ubiahal a ubiehal...

Hodinky tikali, no ja som si ich nevšímala.

Ani som sa nenazdala a bol tu tretí mesiac...

Tretí mesiac

Tento mesiac mi zbehol najrýchlejšie, no zároveň bol najkrajší.

V jeden krásny večer Sam zaklopal na dvere. Otvorila som mu a začali sme sa bozkávať. Obchytkávanie sa so Samom bolo na dennom poriadku, no toto bolo iné, vášnivejšie. Ako obvykle sa Sam stihol spamätať.

"Nie, neprestávaj." Zašepkala som.

"Si si istá? Nechcem ťa do ničoho nútiť."

"Netrep somariny. Som si istá."

Držal ma ako keby som bola krehké vajce a už-už by som sa mala rozpadnúť. Znova ma pobozkal. Ruky mu vkĺzli pod tričko a tričko skončilo v rohu izby. Podobne skončilo aj Samovo tričko a vlastne všetky kusy oblečenia. Ožil mi v tele každý nerv, každá bunka. Boli sme jedno...

*****

Dostávame sa na koniec. Zaklipkala som očami a prestala spomínať. Obidvaja sme čakali kým sa zotmelo. Potom budem vodou... Vstala som z lavičky a pobozkala Sama. Sadla som si do rieky a čakala. Cítila som, že moja hodina sa blíži.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama