1.kapitola

15. května 2012 v 16:49 | Dee |  TW: Ja, poloupír

Prvá kapitola


Bežala som po daždi. Uvedomovala som si len to, že za mnou niekto ide. Otočila som sa a zbadala som siluetu. Muž.

Muž sa k nám prirútil nadľudskou rýchlosťou. Vzdialenosť sto metrov prekonal ani nie za stotinu sekundy. Bolo jasné, že nie je človek. Potvrdila som sa o tom, až keď som sa pozrela do jeho neľudsky červených karmínových očí.

"Kto si?" spýtala som sa ho trasľavým hlasom.

"Ja som upír a ty," ukázal na mňa, "budeš predjedlo."

Zvýskla som. Oči sa mi naplnili slzami a nohy sa mi podlomili. Spadla som. Donútila som sa postaviť a začala som utekať. Upír bol už pri mne.

"Prosím, prosím." Prosím urob to rýchlo.

Neviem, čo sa v ňom zlomilo, no bola som poriadne zaskočená, keď mi do ucha zašepkal tieto slová: "Neboj sa, nezabijem ťa." Chcela som odkráčať, no prišiel ku mne a zahryzol sa mi do krku. Nehovoril, že ma nezabije?

Potom sa odtiahol a mňa zachvátila bolesť.

...

Neviem, ako dlho som tam ležala v bolestiach. Cítila som, že sa to pomaly končí.

Buch, buch. Buch, buch. Buch. Potom nebolo nič. Srdce mi nebilo, no bolesť zostala. Ležala som tam možno hodinu, možno deň, keď zasa moje srdce naskočilo. Z hrude sa mi znova ozývalo Buch, buch, buch, buch, buch, buch, buch. A bolesť prestala.

Otvorila som oči. Bola tma, no ja som všetko videla jasne. V temnej uličke som bola sama. Takže som teraz ako on. Aj ja budem musieť zabíjať.

Rozhodla som sa, že pôjdem do lesa. Nebude to rovnaké? Radšej zabijem medveďa, než človeka.

Zacítila som pach nejakého zvieraťa. Vyrazila som a ulovila som srnku. Vysála som ju. Chytila som ďalšiu. A ďalšiu.

Vtedy moja spomienka skončila. Spomienka stará dva mesiace. Pred dvoma mesiacmi sa z Belly Swanovej, obyčajného dievčaťa stala upírka. Pred dvoma mesiacmi som sa zmenila. Dokázala som sa ovládať a naďalej som žila s mamou vo Phoenixe. Žila som len zo zvierat a chodila som normálne do školy.

Zaznamenala som zopár zmien. Moja pleť je belšia a na slnku vyzerám ako anjel. Našla som si odpoveď. Nosila som dlhšie tričká a vyhýbala som sa tielkam a krátkym nohaviciam. Moje srdce bilo slabšie a pomalšie a taktiež bola moja telesná teplota nižšia ako u ľudí. Vyhovorila som sa na studené ruky. Neboli ľadové, len studené. Môj stravovací návyk sa tiež zmenil, prirodzene. Jedla som normálne, no uprednostňovala som krv zvierat. Ľudia ma lákali, no nikdy som ich krv neochutnala. A nakoniec sa zmenili aj moje oči. Predtým boli hnedé, no teraz sú hnedé s nádychom zlatej. Zosvetlili sa mi. Už to nebola farba horkej čokolády, ale farba mliečnej čokolády. Tiež som bola rýchlejšia, silnejšia a potrebovala som menej spať. Dve hodiny dvakrát týždenne mi stačili. Ja som sa po nociach buď učila, preto sa mi zlepšil prospech, alebo som bola na love. Všetky tie zmeny neboli hrozné a mala som kopu voľného času.

Ľudia si však začali všímať, že som sa zmenila, a preto som sa rozhodla odsťahovať tam, kde ľudia v živote nevideli slnko. Nad mestom Forks sa usídlili oblaky, ktoré sa nechystajú odísť. To mi vytváralo ideálne podmienky pre život.

Poslednýkrát som zamávala mame a nastúpila som si do lietadla.. Nasadla som do sedadla a celú cestu som prespala. Nič sa mi nesnívalo. A Ak áno, potom som si to nepamätala.

...

Zo Seattlu do Forks som sa chcela prebehnúť, no plány mi skazil Charlie. Prišiel si po mňa, že ma zvezie.

"Zmenila si sa," hlesol. Do prčic, sme v aute len dve minúty a hneď si to všimne.

"Vážne? Len si ma dlhšie nevidel," pokúsila som sa mu to nahovoriť.

"Večer príde Jacob. Opravoval ti auto."

"Vážne? Auto? Ďakujem!" zvýskla som. "Kedy má prísť?"

Stáli sme už bed domom a vystúpili sme z auta.

"No, vlastne sú v dome, čakajú nás. Prišiel Jacob a jeho otec Billy."

Vošla som do domu a z radosti som zakričala: "Ahoj, Jake!"

"Ahoj, Bella," povedal nadšene, no keď som vošla do obývačky. "Dlho som ťa nevidel."

"Aj ja som ťa napodledy videla, keď si bol malý pocikanec a varili sme tortičky z piesku," zažartovala som.

Hlasno sa zasmial. "Pamätaj, že malým pocikancom si bola aj ty!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 15. května 2012 v 17:54 | Reagovat

Krásna kapitola! Pokračuj. :-) :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama