07. Kapitola

19. května 2012 v 20:53 | Dee |  Element
Osem - Spolužiačky
Pred dverami jednej izby som zastavila a zbierala odvahu zaklopať. Potrebovala som domáce úlohy, aby som bola pripravená. Klop, klop.
"Čo je?" spýtalo sa čiernovlasé dievča, ktoré malo kučeravé vlasy a nepekný pohľad. Bohvieaké privítanie to nebolo.
"Sorry, že otravujem ale potrebovala by som sa opýtať na domáce úlohy z dneška a minulého týždňa."
"Kto potrebuje?"
"Som Cassie."
"Nemala by si byť mŕtva?" nebola najmilšia osoba, ktorú som stretla.
"Drby." Najjednoduchšie je vyhovoriť sa na klebetenie.
"Aha. Tak v pondelok nám rozdali knihy, utorok sme tie knihy kontrolovali a zisťovať domáce si nemienim. Čosi sme sa učili, lenže čo? To je záhada."
"Aha. Uvidíme sa zajtra, ..."
"Meg." A potom mi zabuchla pred nosom. Akže odhadujem, že z domácich nebude nič. Nevadí, skúsim ďalšiu izbu.
"Ahoj, som tu nová. Volám sa Cassie, nemohla by si mi dať domáce?" spýtala som sa, keď mi otvorilo dievča s hnedými ulízanými vlasmi a silnými dioptriami. Šprt?
"Hej, jasné. Už som sa všetko poučila. Knihy máš?"
"Dali mi ich po prestupe."
"Dobre, do hodinky si prídem po zošity. Na akú izbu?"
"Dík, dve izby vľavo. Ako sa voláš?"
"Ja som Laura a moja spolubývajúca je Kate. Obidve máme skvelý priemer a rovnaké záľuby. Už sa teším na zajtra na školu čau!" kričala na mňa keď som odchádzala. V hlave to nemá v poriadku. Maddie 2? To sotva. Maddie pri nej vyzerá ako záškoláčka.
Štyri zošity ležali na mojom stole. Otvorila som ich.
Preboha! Má tam zapísané každé učiteľovo slovo! Ako sa učiteľ tvári, tón jeho hlasu. Dokonca na poslednej strane si zapisuje, že čo má na koho bonznúť, kedy má pripomenúť učiteľovi písomku. Takže toto je jeden univerzálny zošit kde si zapisuje všetko o učiteľoch. Je posadnutá.
Matematika (citujem): Učiteľ povedal, že má prísť nová žiačka, takže pre ňu nemôžeme brať nové učivo. Vzal si noviny a čítal ich. Povedať učiteľovi na Meg, že sa mu smeje za chrbtom.
Literatúra: Učiteľka povedala: "Tak, žiaci, keďže som tu nová učiteľka, nechcem aby ste ma nemali radi. Testy nebudú ťažké ale musíme si ich napísať raz na mesiac. Dnes to nebude. Tichosti si prečítajte prvú báseň a to je na dnes vaša úloha." Taká drzosť! S p.u. Hammeekom sme čítali aj dvadsať strán za jednu hodinu! Celú hodinu som taká vytočená, že som nedávala pozor na Meg a ostatné.
Dve hodiny výtvarnej: Kreslenie toho, čo sme zažili počas prázdnin. Zajtra budeme pokračovať.
Tak ja nakreslím tmu a mám to z krku haha, pomyslela som si.
Chémia: Opakovanie učiva. Nič nové. Nebola to hodina ktorú som čakala. Mohli sme písať test. Povedať na Biancu, že ukradla skúmavku.
Je jasné, že tu chodia aj psycháči.
Klop, klop. Bude to Laura.
"Už idem!" zakročala som a schmatla zošity.
"Dík, Laura."
"To nestojí za poďakovanie. Môžem ísť ďalej?"
"Hej. A čo Kate?"
"Tá sa učí." Je normálna?
"Aha." povedala som a Laura si sadla na posteľ.
"Môžem sa ťa niečo opýtať? Je to súkromné." Začala ostýchavo.
"No, záleží to podľa čoho. Sotva ťa poznám."
"Tak dobre. Chcela som sa ťa spýtať na školu. Ako ti ide? Máš ju rada? Ktorý predmet neznášaš? Tvoj priemer a najobľúbenejší predmet. Vieš, chcem ťa zaradiť, že do ktorej skupiny patríš." Tak toto prehnala. Na druhej strane, prečo nie? Radšej nech sa ma opýta na školu ako na tú prekliatu nehodu.
"Tak ako mi ide škola? Dá sa to vydržať. A školu mám rada len vtedy, keď sú prázdniny alebo víkend. Alebo v piatok poobede. Neznášam chémiu, matiku, biológiu, fyziku, literatúru, geografiu a ďalšie nepodstatné predmety. Mám rada výtvarnú. Telesnú neznášam, lebo som športový antitalent. A moje známky nie sú žiadna sláva. Trojky, keď sa mi podarilo, tak dvojky."
"Čiže dvojky na vysvedčení?"
"Nie, o známkach som hovorila na vysvedčení. Z chémie mi síce hrozila štvorka. No dlabala som. Do ktorej kategórie patrím?"
"Ešte mi povedz, že koľko si vymeškala."
"Robíš si srandu? Kto si to pamätá?"
"Aha. V tom prípade si záškolák. Ja a Kate sme géniovia, Giny je bifľoš, ty si záškolák spolu s niektorými chlapcami a zbytok sa rozdeľuje do skupín duševne postihnutý a lajdák. Diki za info. Maj sa."
Keď odchádzala, povedala som: " Duševne postihnutá si ty!" A to dosť nahlas. Otočila sa a neveriacky sa na mňa zadívala. Potom som mala pokoj
Zbytok večera som premýšľala a nakoniec som ľahla spať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama