04. kapitola

17. května 2012 v 20:50 | Dee |  Element

Päť - Druhá šanca

Šok pretrvával. Áno, zmierila som sa s tým, že som mŕtva ale toto som naozaj nečakala. Najprv som si myslela, že je to nejaký očný klam, no po nejakých desiatich minútach som si až taká istá nebola. Nie, nepredpokladala som niečo takéto. Nepredpokladala som ani nič podobné. Nepredpokladala som, že po otvorení očí budem ležať. Ani to, že budem cítiť, dýchať, že ma budú vidieť. Nepredpokladala som, že sa objavím v nemocnici. A už vôbec nie, že sa tam objavím ako pacient. Ako živý pacient. Najprv som chcela ísť ku Sue a čakala som, že sa znova objavím pri nej. No nešlo to. A po tom ako som si udrela hlavu o stenu som pochopila to, že som prežila. Ako to bolo možné? Veď ja som zomrela. Pamätám si to jasne. Voda ma schladila a ja som klesala hlbšie. Smrť nebola taká hrozná. Akoby som zaspala. Potom som sa prebudila. Teda moja duša. Išla som kam som chcela. A hoci som sa dozvedela, že moja mama a Jenny je mŕtva, mňa to netrápilo. A bála som sa o Sue, Chcela si ublížiť.

Och. Môj. Bože! Sue! Myslí si, že som mŕtva. Čo mám robiť?

"Slečna, vaše meno?" spýtala sa ma sestrička, ktorá prišla hneď ako som sa prebrala.

"Cassie. Cassie Warrenová."

"Máte nejakých príbuzných?"

"Moja mama sa volá Judith Warrenová, teta je Daphne Bloomová, jej manžel, môj ujo sa volá Phil. Ich dcéra sa volá Jenny. Neviete niečo o Jenny a mojej mame?"

"Nie, bohužiaľ. To vedia len lekári."

Odišla a niekoľko minút na to prišiel lekár. Urobil mi pár vyšetrení a keď konečne povedal, že som živá a zdravá spýtala som sa ho to, čo ma trochu trápilo. Prinajmenšom ma to zaujímalo.

"No, tvoja mama zomrela ale Jenny žije. Mala niekoľko zlomenín, ale už sa vyliečila. Zajtra ju prepustia. Vieš, bola na záchode vtedy keď lietadlo vybuchlo. Plamene sa k nej nedostali. Mala šťastie."

"Počkajte, ako to, že mala zlomeniny a už nemá? Lietadlo vybuchlo len pred pár hodinami." Tým som si bola istá.

"Nie, nestalo sa to včera a ani pred pár hodinami. Bola si v kóme dva a pol mesiaca."

"Čo? Ja si na to nespomínam." Zamrmlala som.

"Ani by si si na to nemala pamätať. Vieš, bezvedomie."

"Mohli by ste mi povedať ešte niečo? Kde nájdem Jenny?"

"Dvere číslo 11."

Rozbehla som sa za Jenny. Bola až na konci chodby. Otvorila som dvere a Jenny čítala knihu.

"No, už si ma prišla navštíviť. Po dva a polo mesiacoch. To je ale skoro." Uštipačne sa zasmiala.

"Nemáš čo hovoriť. Takmer som zomrela, prišla som o mamu a bola som dva a pol mesiaca v kóme."

Jenny zbledla. "Aha. Ja som tiež skoro zomrela, ale to že si bola v kóme mi nepovedali. Prepáč."

"To nič. Každý bol na hrane života a smrti ale niektorí ju prekročili a zomreli. Ale stavím sa, že ty si nebola mŕtva tak ako ja."

"Čo to trepeš?" pousmiala sa.

"Utopila som sa a zomrela som. Najlepšie na tom bolo, že za mikrosekundu som bola na druhom konci sveta. Aj som ovládala veci a vznášala sa. To bol život." Povzdychla som si.

"No máme dve možnosti. Prvá je, že si prežila zážitok blízko smrti a duša sa ti na niekoľko minút oddelila od tela ale telo bolo stále živé. Druhá je, že si bola nenávratne mŕtva ale uvidela si alebo zažila si niečo, čo ťa sem vtiahlo späť."

V nemom úžase som na ňu civela ako debil.

"No čo, čo-to som našla na nete, zaujíma ma to odkedy bola havárka."

"Bože. Sue! To pre ňu som musela ostať, či nie?"

"Čo si videla?"

"Bola smutná. Chcela si ublížiť. Preto som sa o ňu bála."

"To musí byť ten dôvod."

Dvere sa otvorili. Teta Daphne a ujo Phil sa zadivili keď ma zbadali.

"Už si sa prebrala, Cassie?" spýtala sa teta.

"Prečo ste mi to tajili?" spýtala sa Jenny.

"Jenny, zlatko, nechceli sme aby si sa trápila." Jenny naozaj vyzerala, že sa z maximálne protivnej bosorky zmenila na trochu nepríjemnú tínedžerku. A ja som sa nestačila diviť.

"Cassie, musíme sa porozprávať s tebou o tom, čo bude ďalej. Máš niekoľko možností. Tá prvá je, že pôjdeš k otcovi. Vypátrať ho bolo ťažké ale stihli sme to. Zatiaľ o tebe nevie. Druhá možnosť je, že by si ostala bývať s nami. A tá tretia znie: pôjdeš na internátnu školu a budeš tam bývať štyri roky. Ale bolo by bezočivé žiadať to od teba."

No, otca som nepoznala a ani som ho netúžila poznať. S večne hádajúcimi sa príbuznými to tiež nie je výhra. Na internáte by ma nikto nepoznal, ale začala by som odznova. Najlepšia možnosť je na štyri roky sa zahrabať do kníh a nič iné nerobiť.

"Pôjdem na internát. Ale do Chicaga, neostanem v Austrálii. Ale kedy?"

"Dnes je 8. September." Oznámila Jenny.

"Doriti! Zmeškala som celé prázdniny. To som radšej..." zasekla som sa. Mohla byť mŕtva, dokončila som v mysli. Najhoršie na tom bolo, že som pred mesiacom mala šestnásť. Nie len, že som premeškala celé prázdniny ale aj narodeniny.

*****

Chcela som zavolať Sue. Jej mobil bol pol kilometra pod vodou už dva a pol mesiaca a ja som sa čudovala, keď jej číslo bolo nedostupné. Skúsim zavolať im domov.

"Prosím?" zadvihla to Sue. Máš to u mňa ty tam hore.

"Ehm, je tam... pizzeria?" musela som si niečo vymyslieť. Nemôžem jej predsa zavolať: ´Ahoj Sue, zasa ti volá Cassie, tentokrát som živá.´

"Nie, to bude omyl."

"Aha, sorry. Keď už kecáme, nepokecáme?" spýtala som sa.

"Hej, rozptýliť by som potrebovala."

"Čo sa stalo? Ťažký deň?"

"Nie. Ťažké obdobie. Keď namiesto splneného sna ti zomrie najlepšia kamarátka nebude sa ti chcieť skákať dva metre vysoko. Keď máš celé dva mesiace či koľko depku, kamošky ťa nechajú, lebo s tebou nie je zábava a ani za mojou najlepšou kamarátkou nesmútili, tak to je problém na kvadrát. Ver mi, znie to šialene, ale viem o tom svoje."

Teraz to zahrať, že to bol omyl a nejako sa prerieknuť. Maddie a Amy budem ignorovať.

"Och, čo sa stalo pred dvoma mesiacmi?"

"Lietadlo spadlo. Našťastie, veľa ľudí z druhej triedy sa zachránilo."

"No, mne sa stalo niečo podobné. Šla som do Austrálie lietadlom v tom čase asi pred dva a pol mesiacom a lietadlo buchlo pol kilometra od pláže. Pred výbuchom ľudia skákali ako vyšinutí a medzi nimi som bola aj ja. Kto vie, možno to bolo toto isté lietadlo."

"Tak za to, že žiješ môžeš vďačiť Cassie. Bol to jej nápad, no ona na to doplatila." A teraz veľké odhalenie.

"Čo do r... Sue?" Viem, že to nebolo úprimné, nie som dobrá herečka. Aspoň, že som našla talent. Viem prežiť. Na začiatok dobé, no nie?

"Kto je tam? Odkiaľ vieš ako sa volám?"

"No do riti! Tomu iste neuveríš."

"Odpočúvala si ma ako debatujem s Cassie?"

"Nie, preboha. Ja som s tebou debatovala." Tocho trvalo hodnú chvíľu. Nemôžem ho prelomiť prvá. To Sue by mala odpovedať.

"No tak tomu neverím." Nič, no, neprebieha to tak ako som chcela. Namiesto výkrikov šťastia je zo Sue, odborníčky na nadprirodzeno, astrálne roviny, a ostatné hovadinky neveriaci Tomáš.

"Nevadí. Ale aj tak ti pošlem stovku, ktorú si vyhrala. Nadprirodzeno naozaj existuje."

"Cas? Ty si zo mňa zas robíš prdel? Veď vieš aké to mám ťažké bez aj bez tvojich čudných telefonátov. Keď už kecáme, mohla by si urobiť niečo strašidelné Maddie a Amy?"

"Keby som vedela ako."

"Pomyslíš na to a si tam. Pomyslíš toto, stane sa toto."

"Och, nie, nie, nie. To nemôžem. Aj keby som chcela."

"Čo je? Nejaké debilné pravidlá? Tak potom ako mi môžeš volať?"

"No, pravidlá to nie sú. Nie je to v mojej moci. A ten telefonát? Normálna vec. Vezmem mobil a..." Vtedy mi to doplo. Myslí si, že som mŕtva.

"Musím ti niečo povedať." Začala som tak, aby som ju pripravila na šok.

"Čo?"

"Pred dvoma hodinami som sa prebrala z kómy. Pred tým, než som upadla do kómy som bola naozaj mŕtva. Aj na ten telefonát si pamätám. Ale to, že žijem, za to vďačím tebe. Myslím, že si ma udržala na zemi a vtiahla späť do tela. Veď vieš. Bála som sa o teba. Že si ublížiš."

"Tieto hovainy mi nevešaj na nos. Neverím." A zložila. Musím jej zavolať. Aj keď neuverí. Pravdepodobne. Vytočila som číslo a čakala. Prvé zazvonenie, druhé, tretie. Po treľom zvonení to vzala.

"Kto je!" Nebola to otázka, skôr akoby na niekoho (na mňa) bola naštvaná.

"Skôr než mi vynadáš, kúp si letenku a urob si výlet do Austrálie!" zakričala som a pre zmenu som zložila ja. Ako som predpokladala, za sekundu mi zazvonil mobil.

"Čo chceš? Veď som pre teba mŕtva!" zahrala som na citlivú strunu. Bolo to nefér, no ak mi má uverí je to nevyhnutné. Poznám jej povahu. Môžem vám zaručiť, že zaručené nie je nič. Zareagovať môže hociako. Nakričať na mňa, hádať sa, zložiť, ospravedlniť sa... Veľmi náladové dievča.

Z telefónu sa ozvali vzlyky. Plače? Nikdy som ju nevidela plakať, odmyslíme si scénu po mojej ne-smrti. Technicky vzaté, ani som to nevidela ja ale môj duch či čo to bolo.

"Sue, čo je?"

"Prečo mi to robíš? Prečo mi dávaš falošnú nádej?"

"Ja ti nedávam falošnú nádej. Ja len nechcem aby si si myslela, že som mŕtva, alebo som živá až až." Usmiala som sa.

"Dobre, pokúsim sa ti uveriť. Na letenku do Austrálie nemám. Maj sa."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 17. května 2012 v 22:17 | Reagovat

:O Znovu mám gamby otvorené v nemom úžase. Niečo také ma ani nenapadlo! :OOO

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama