1. Kapitola

20. února 2011 v 20:00 | Dee |  Polmesiac
1.Kapitola
         V živote sa dopustia krivdy, život nie je vždy fér, to som vedela, ale sama na vlastnej koži som to nezažila.
Až donedávna. Tento pocit silný ako láska, vášeň či nenávisť
každý z nás cíti inak. Niekto ho ignoruje, iný si už zvykol. Niekomu zas pomôže plač či krik. No jedno viem naisto. Nikto sa nezachoval ako ja. Aj keď som sa takto nechcela zachovať.
         Keď dôjde k voľbe medzi dvoma stranami, takmer vyrovnanými, vždy si vyberú toho staršieho v ponímaní viac skúseností, viac úspechu, aj keď ten mladší by mohol mať často lepšie predpoklady. A tak sa rodia krivdy. Jedná za druhou. A potom môže byť neskoro.
         Som Takmer normálna baba. Mám 15 rokov, čokoládovohnedé vlasy a orieškové oči. Prednedávnom som sa prisťahovala
do Blavy. Lenže som taká čudná, že som si nestihla nájsť kamošov. No, možno jednu. So Sárou sme najlepšie kamošky. Vyzeráme ako dvojčatá, no naše povahy sú úplne iné. Kým ja sa snažím byť pokojná (občas sa mi nedarí), pretože mám choré srdce, ona sa rada odviaže.
         Pýtate sa, či hovorím správne? Ó, áno. Mám kardiostimulátor na srdci a každé rozrušenie mi môže privodiť infarkt.
*****
         So Sárou sme na chodbe rozprávali.
"Tak čo? Prihlásila si sa na tú súťaž v kreslení?" prehodila Sára.
"Hej, no ešte mi má učka potvrdiť, či ma vyberie, alebo nie. Koniec koncov, v kategórii som s druhákmi. No aj tak si myslím, že by som ich, alebo aspoň prvákov mohla poraziť. Ja viem, že som trochu namyslená, pokiaľ ide o to, no ale čo?"
"Nie si namyslená, ale máš zdravé sebavedomie. A správny úsudok. A navyše, keď ťa vyberie do tej súťaže, nikdy nevieš, či sa tam s niekým nestretneš." Zachichotala sa
"Daj pokoj, Sára. Čo si myslíš, že mu namaľujem červené srdiečko a dovnútra napíšem SAMANTHA+MIRO a budem vzdychať ´Och, Miro, och, ľúbim ťa. Mirooo!´ To vážne nie je môj štýl a navyše sa mi už nepáči. A pije a fajčí. Sára, Sára, Sára! Nepozeráš dosť tých telenoviel? Čo?" zalamentovala som nad Sárinou predstavivosťou. Faktom bolo, že sa mi Miro - futbalista páčil, no nepáčil sa mi Miro - alkoholik.
"Uch, och, len sa nerozčuľuj!" nevinne zaklipkala mihalnicami a znova sa rozchichotala. Vtom sme stíchli, pretože zazvonil zvonček a my sme sa pobrali do triedy. Sekundu na to do dvier vošla učka s papiermi (prihláškami na súťaž) čo znamená, že som asi uspela.
         "Samanta, neviem, prečo si sa prihlásila do tej súťaže. To je proste nad tvoje sily, ísť proti druhákom, sú oveľa lepší. A ty nemáš ani poňanie, čo to kreslenie je." Vysypala na mňa učiteľka príval nepekných informácií. Rozrušila som sa a zostala som v šoku.
Zatočila sa mi hlava, v hrudi som cítila bolesť, akoby mi niekto vrazil dýku do srdca. Bolesť sa stupňovala a ja som to už nemohla vydržať. Podlomili sa mi nohy a ja som klesla na kolená. Píp...píp...píp... Nie, môj kardiostimulátor, pomyslela som si. Všetko bolo na chvíľu nadmieru jasné. Okolo mňa sa postavili spolužiaci a učiteľka volala záchranku. A Sára žalostne plakala a prihovárala sa mi. A zrazu ma pohltila temnota, no stále som všetko počula.
Počula som lekára. "Je to jediná šanca ju zachrániť"
"Ale nevieš, čo s ňou tá látka urobí. Môže ju to zabiť!" zvýskol ženský hlas, "Ale urob ako myslíš," tentoraz ženský hlas odvrkol. Vari sa rozprávajú o mne?
Chvíľu bolo ticho. A vtedy som pocítila vpich do ruky. Začalo mi byť zima. Zachvela som sa. Asi o dve minúty na to som pocítila bolesť. Bolesť v celom tele. Taká ako keď priveľa cvičíte a bolia vás potom svaly. Vo chvíli, keď som si pomyslela, že to nie je nič strašné som ďalej nevnímala nič. Dostala som ďalší infarkt.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simm Simm | 22. února 2011 v 20:41 | Reagovat

vyzerá to dobre

2 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 15. května 2012 v 21:51 | Reagovat

Zaujímavý začiatok. :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama